Článok – svedectvo
Náhoda. Presne vďaka nej sme sa spoznali s Máriom. Dá sa povedať, že sa nám s Ivkou nechcelo ísť na omšu, ale prekonali sme sa. Omša a hlavne kázeň bola pútavá. A to mi dodalo ďalšie sily, ktoré som v tej chvíli potrebovala, pretože celý týždeň mi nič nevychádzalo. Každý deň sa našlo niečo, čo ma posunulo bližšie k zemi. A ja som bola ozaj sklamaná, deprimovaná, smutná.
Ale teraz späť k zaujímavému stretnutiu. Po omši zvyčajne chodievame hneď domov, ale práve vtedy nastala malá zmena. A tak sme v zime stáli pred kostolom a čakali. A zrazu sa pri nás pristavil Mário.
Od začiatku bol veľmi otvorený, kamarátsky. Nedalo sa s ním nerozprávať. Rozprával o svojej chorobe s takou ľahkosťou, až som ostala stáť v nemom úžase. Podotknem, že ja som inak dosť ukecaná osôbka a to bola prvá chvíľa, keď som nemala na jazyku žiadne slová.
S Máriom sme stáli a rozprávali sa dlhý čas. Keď sa nám nechcelo stáť na jednom mieste, pohli sme sa. Išli sme ho odprevadiť a cestou sme sa rozprávali o jeho nápade pripraviť si program a ísť potešiť ľudí na onkológiu. Bol to zaujímavý nápad a zdal sa aj zrealizovateľný. No nečakala som, že sa aj uskutoční.
Keď sme sa s Máriom rozlúčili a hlboko sme sa zamýšľali nad tým, čo do nášho života priniesol, zapípal mobil. Prišla sms od Mária, že je to vybavené a jeho myšlienka bude naplnená. Ostala som v miernom, ale určite príjemnom šoku.
Po niekoľkých dňoch a úmornom nácviku sme šli na naše dohodnuté miesto. Ja sama som tam šla so zmiešanými pocitmi, veď ešte nikdy som nebola na onkológii. Vždy to bolo v mojich predstavách miesto smútku, utrpenia a ľudí bez vlasov. Ale realita bola úplne iná. Aspoň pre mňa samotnú.
Hneď, ako sme tam vkročili, cítila som sa, akoby som bola medzi blízkymi ľuďmi, ako v rodinnom prostredí na návšteve.
Po odspievaní vopred nacvičených piesní sme sa dali aj na dráhu improvizácie ľudoviek. Bolo to dosť vtipné, ale ten krásny okamih ešte len nastal. Všetci tí ľudia nám porozprávali svoje osudy, podali nám svoje osobné svedectvá. Každý bol iný, no pútavý. A k tomu ma napadá, že každý z nás hoci je iný, odlišný, je predsa stvorený na obraz nášho Boha. On od nás chce, aby sme plnili Jeho vôľu.
Mňa určite návšteva onkológie veľmi oslovila a rada by som v tejto myšlienke pokračovala aj ďalej. Chcem rozdávať okoliu to, čo je vo mne – radosť, lásku. Pretože Radosť Rozdávaním Rastie.
Boh má rôzne cesty, ako nás chce osloviť a k niečomu „donútiť.“ Mňa oslovil vďaka samotnému Máriovi, ktorého zoslal v pravý čas. Inak by som ešte stále zostávala v beznádeji, zúfalstve. Ale vďaka nemu som sa naučila, že keď niečo nejde podľa toho, ako to chcem ja, tak to nie je správna cesta pre mňa. Boh chce pre svoje deti len dobro. A to sa dá niekedy získať cez prekážky, trápenia, ktoré nám zošle. Ale ani vtedy nás neopúšťa, my opúšťame Jeho. A preto som mu vďačná za všetko Jeho konanie v mojom živote.
Marta Kuboleková
Žádné komentáře:
Okomentovat