sobota 16. července 2011

Keď láska bolí

Žena kto je vlastne ozajstná žena ? Kto je aká je to osobnosť ? Kto ju vychovával ? Čo robí ženu ženou ?

Predstava dnešnej ženy u mnohých chlapoch. Musí biť krásna , mať super postavu , a hlavne dostupná :-). Mál som možnosť spoznať veľa dievčat ,ktoré nemali vôbec ani kus predstavu kto vlastne sú. Žila pod tlakom dnešnej spoločnosti. Výchova rodiča už upadla a dievča naberá na istote, že život má pevne v rukách. Prioritou bolo užiť si život naplno. Zábava a sloboda sa stali kľúčovým heslom života. Prichádza v úvodzovkách povedané životná láska a končí sa to spoločným spolunažívaním. Postupom času láska opadne. Nastáva situácia že sa rozíde a najde si partnera ktorým bude očarená a kolobeh sa zopakuje. Príde do toho kinderko a tiež iný partner. Vek narastá a žena odstupom času zisťuje že niečo neni dobré. Zistuje že urobila vela chýb ,žila pod tlakom spoločnosti . Teraz nastáva otázka : Ako malo to dievča postupovať keď bolo mladé ? Alebo či si vôbec podalo otázku som pripravená pre svojho Muža. Budem skutočne ochotná ísť s ním nielen cestou ruží ale aj cestou trnia ? Nastáva sklamanie zo života a láska v žene sa stáva trnim a nasleduje veľká bolesť.
Dobre predstavili sme si každodenú situáciu s ktorou sa aspoň ja stretávam velmi často.

No a tiež sa stretávam zo situáciou ,že mladé dievča ,ktoré sa začalo modliť za svojho Muža. Modlí sa za svoju rodinu a tiež za seba ,aby bola dobrou matkou a manželkou. Žena ktorá sa počas svojho mladého života formuje. Využíva svoje dary a schopnosti. Spoznáva a začína rozlišovať vo svojich vstahoch čo je skutočné dobré a na čom by mala popracovať. Úprimne sa modlí a stáva sa s nerozhodnej a neistej ženy krásna dáma. Dáma ktorá je uplne pripravená pre svojho muža. Táto cesta nieje jednoduchá. Dievča je vystavené nátlaku spoločnosti a vyčnieva z davu.Často krát sa podceňuje a padá no vdaka vernej modlitbe sa Boh stará.Vychováva ju a pripravuje na jej životné poslanie. Stáva sa požehnaním pre svoju rodinku a jej život neni o to jednoduchší no istotne veselší a stáva sa veľkým dobrodružstvom.
Možno na široko prezentovaný dej no nezabúdajme že žena je ako kvet najprv je uzavretý a potom sa otvára. A nie naopak. Tak život ženy sa nekončí manželstvom či kinderkom ale sa postupne rozvíja a stáva sa krásnym. Keď zaspíme dobu a nebudeme sa už od mladých rokou snažiť formovať svoje ja s Bohom náš život nerozkvitne a žena nebude schopná dať svojmu milému tu krásu jej vnútornej slobody a vonkajšej rozumnosti. No čo ako to využiješ ty ?

úterý 5. července 2011

Úsmev


DOJÍMAVÉ SVEDECTVO

RAOULA FOLLEREAUA
Bol v útulku pre malomocných na jednom ostrove v Tichom oceáne. Strach a hrôza. Chodiace mŕtvoly, zúfalstvo, zúrivosť, rany a hrôzostrašne znetvorení ľudia.
A predsa, uprostred tejto púšte si jeden chorý starec zachoval prekvapujúco žiarivé a usmievavé oči. Telesne trpel rovnako, ako jeho nešťastní spoločníci, ale on sa húževnato držal života. Nijaké zúfalstvo, ale láskavý prístup k iným.
Tento zázrak života v pekle malomocenstva vzbudil Follereauovu zvedavosť. Nevedel si to vysvetliť. Čo dáva tomuto starcovi postihnutému takouto chorobou silu žiť ?
Nenápadne ho sledoval. Zistil, že starček sa vždy na svitaní privlečie k ohrade útulku presne na to isté miesto.Posadí sa a čaká.Nie na východ slnka, ani na nádherné svitanie na brehu Tichého oceána.Čaká, kým sa na druhej strane ohrady neobjaví žena v jeho veku, s tvárou plnou jemných vrások a očami vyžarujúcimi nehu.
Žena neprehovorila. Vyslala len tiché diskrétne posolstvo: úsmev. Muž sa pri tom úsmeve rozžiaril a odpovedal naň tiež úsmevom.
Nemý rozhovor trval niekoľko chvíľ. Potom sa starec zdvihol a odtackal sa k barakom. Tak to bolo každé ráno. Akýsi druh každodenného zdieľania, prijímania, spoločenstva. Malomocný prežíval každý nový deň, vyživený a posilnený týmto úsmevom a s úsmevom tej ženskej tváre vydržal až do nového stretnutia.

Keď sa ho Follereau na to opýtal, malomocný mu povedal:

"Je to moja žena." Po chvíľke ticha dodal: "Skôr ako som sa dostal sem, tajne sa o mňa starala a liečila ma všetkým, čo sa jej podarilo zohnať. To všetko bolo zbytočné. Potom ma chytili a priviezli sem. Ale ona ma našla. Každý deň viem iba vďaka nej, že ešte žijem. A žijem rád jedine pre ňu."Dnes ráno sa na teba určite niekto usmial, aj keď si to nezbadal. A určite dnes niekto čaká na tvoj úsmev.

Ak vojdeš do chrámu a otvoríš dušu tichu, zistíš, že Boh je ten prvý, kto ťa prijíma s
smevom. Bruno Ferrero